O tom, ako prebieha párenie divých rysov vo voľnosti, vieme stále len veľmi málo. Aj preto sú tieto zábery pre nás také dôležité. Nejde len o útržok, ale o súvislý príbeh – od prvého zblíženia až po samotný akt.
Keď sa karpatský les prebudí
Jar. Les ešte zďaleka nie je zelený, ale čosi sa v ňom mení. S posledným snehom pribúdajú nové stopy. Stopy nie len otlačené v blate, ale aj tie pachové. Niektoré z nich patria aj tým, ktorých bežne neuvidíte. Rysy sú v pohybe.
Pre rysy je to sezóna rozhodnutí, ktoré menia ich život. Obdobie párenia – ruja – je krátke, ale intenzívne. A niekedy možno až príliš dramatické. V divočine nič nie je isté. Ani ten najväčší, najsilnejší rys nemá zaručené, že zanechá potomkov.
V tomto období už rysy nie sú tiché tiene lesa. Samce aj samice sa ozývajú zvukmi, ktoré pripomínajú čosi medzi hlasným mňaukaním a zvláštnym brechotom. Keď sme to prvýkrát počuli, behali nám po chrbte zimomriavky. Zvieratá, ktoré sa inokedy snažia ostať potichu, teraz hlasno volajú do noci. Riskujú, že ich niekto odhalí. Ale zjavne im to stojí za to.
Zmena po rokoch ticha
Dlho sa tu neobjavila žiadna samica. A nechýbala len nám – tichým pozorovateľom, ktorí pravidelne preklikávajú záznamy z fotopascí – ale hlavne rysím samcom. A potom sa jedného dňa zjavila.
Mladučká samica, krátko po tom, ako opustila matku. Ešte si niesla niečo z detského pohľadu, ale už sa pohybovala sama, opatrne, no rozhodne. Pracovne sme ju začali volať Aira. Tak nejako sa to k nej hodilo.
Aira však neprišla do prázdneho priestoru. Toto miesto – hoci teraz tiché – nebolo iba jej. Roky bol dominantným samcom tejto oblasti rys Beňadik. Mal ryšavý kožuch, s nevýraznými “obláčikmi” a tmavou škvrnkou v ľavom oku. Ale už nejaký čas sa neukázal. Žije ešte vôbec? Zvyčajne by sa počas ruje objavil. Ale tento rok bolo ticho.
A tak sa otvoril priestor pre niekoho nového. Toto voľné teritórium si obľúbil mladý samec, ktorému hovoríme Lukáš. Vďaka výraznému bodkovaniu je celkom ľahko rozlíšiteľný. Lukáš a Aira sa už poznajú. Možno len z diaľky, možno sa aj stretli. Nechávajú si navzájom pachové značky – na pňoch, skalách, suchých stromoch.
A na jar tie značky menia vôňu. Akoby v nich bolo napísané niečo viac. Možno niečo ako: „Som tu. Ak chceš, nájdi ma.“
Prvé stopy Airy
Prvýkrát sme Airu spoznali vďaka kamarátovi fotografovi, ktorý ju zachytil vo februári 2024. Bolo to vtedy čerstvo osamostatnené mláďa. Samostatnosť síce znie hrdinsky, ale začiatky pre mladého rysa sú skôr každodenným bojom o život.
Lov sa často končí prázdnym žalúdkom. Nie je hanbou ochutnať zrazeného srnca pri ceste. Alebo vývrh, ktorý zostal po poľovačke. Niekedy pomôže korisť iného rysa – ak sa k nej dostane skôr, než príde späť majiteľ.
Hlad dokáže prekričať aj prirodzenú opatrnosť. Aira však prežila. A to nie je samozrejmosť. Približne polovica rysov sa nedožije prvého roku života. Teraz sa z mladej rysice stala hlavná postava tohto príbehu.
Nečakaný hosť
Vyzeralo to nádejne. Mladý Lukáš mal všetko, čo rys môže mať: svoje teritórium, zdravie, silu… a teraz aj potenciálnu partnerku. Ale v divočine nie je nič dopredu isté. Do deja totiž vstúpil ďalší hráč. Volá sa Trno. Starší, výrazne skúsenejší samec s veľkými labami a hrubým krkom. V roku 2019 mu štátni ochranári nasadili telemetrický obojok, takže vieme, odkiaľ prichádza – z oblasti vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov.
Z pohľadu zachovania vitálnej populácie rysov ide výbornú správu. Takéto “výlety do nových území” pomáhajú genetickému zdraviu celej populácie. Menej príbuzenského kríženia, viac genetickej rozmanitosti. Z pohľadu Lukáša? Náhly zvrat. Z prenasledovateľa sa stáva prenasledovaný.
Súboj bez pazúrov
Trno nechce nič ponechať náhode. Rysice sú rujné len veľmi krátko – možno pár dní a nocí. A keď chce byť úspešný, musí byť samici stále nablízku. Stáva sa z neho tieň, ktorý sa drží Airy ako ochranka.
Lukáš sa snaží. Nechce sa vzdať. Ale nemá šancu – nie v otvorenom súboji. Zdržuje sa bokom, obchádza, sleduje. Ale Trno ho neustále prenasleduje. Nedáva mu šancu priblížiť sa k Aire.
Stresovaný mladý rys stráca opatrnosť. Trno je mu stále v pätách. Pri úteku musí prebehnúť aj dolinami a frekventovanými cestami. 3. marca skoro ráno vbehol Lukáš na cestu v tej najhoršej chvíli. Práve tadiaľ prechádzal autobus. Náraz bol smrteľný.
Lukášov príbeh sa končí skôr, než stihol odovzdať svoje gény.
Keď sme túto smutnú správu dostali, veľmi nás to zasiahlo, hoci vieme, že to je súčasť života v divočine – v divočine ovplyvňovanej človekom.
Opatrné zblíženie
O rysoch sa hovorí, že sú samotárske. A áno, väčšinu času trávia sami. Neznamená to však že spolu nie sú v kontakte. Situácie, kedy sa 2 dospelé rysy stretnú sú zriedkavé a je pomerne ťažké ich zaznamenať. Často sa to deje na skrytých miestach. Preto ešte dobre nepoznáme ich priebeh, vzájomné reakcie a dôsledky pre samotných aktérov.
Trno prišiel na nové územie, lebo cítil príležitosť. Airu predtým pravdepodobne nepoznal. Zistil že sa tu pohybuje podľa vône. Na značkovacích miestach zanechala svoju neviditeľnú stopu. My ju nevieme čítať, našimi zmyslami sme ledva schopní ju zachytiť. Ale pre rysa je to dostatočne výrečné.
Potom sa jej Trno začína ozývať. Hlasno volá. Znie to ako čosi medzi mačacím mňaukaním a psím brechotom. Keby ste ho počuli v noci, možno by vás poriadne vystrašil.
Popri tom zanecháva aj vlastné pachové značky. Z lesa sa stal obrovský komunikačný kanál. Aj Aira ho cíti. A keď sú už blízko, prichádza ten moment, keď sa navzájom hľadajú nie len nosom a ušami, ale aj očami.
Prvé kontakty sú opatrné. Nie je to rýchle zblíženie. Skôr sled opatrných pohybov. Niekedy len stoja pár metrov od seba. Pozerajú sa na seba. A potom sa priblížia. Trno sa snaží získať si jej priazeň. Na potvrdenie vzájomnej náklonnosti sa drcnú čelami. Týmto spôsobom sa rysy “zdravia”. Takéto vzácne momenty sa v prírode podarí zachytiť len veľmi výnimočne, preto sa z nich veľmi tešíme.
Spojenie
Na tom mieste, kde sa cítili bezpečne, zostali spolu tri dni. Podarilo sa nám zachytiť viacero párení. Krátke, prudké okamihy, ktoré v divočine niekto uvidí len zriedkavo.
Kopulácia trvá len niekoľko sekúnd. Samec sa pritom zahryzne samici do šije. Paralyzuje ju tým a váhou vlastného tela ju pritlačí k zemi. Nie je to nežné, ale účel to splní. Takto to funguje v ich svete.
Zábery, ktoré sme zachytili, sú mimoriadne vzácne. Kto raz skúsil sledovať rysy, vie, aké ťažké je ich vôbec nájsť. A my sme teraz mohli byť svedkami momentu, keď sa možno začal nový život.
Pozrite si video: Exkluzívne zábery: Podarilo sa nám zachytiť párenie rysa ostrovida!
Čo bude ďalej?
Trno, po svojej úspešnej misii, ešte pár dní blúdil cudzím územím. Možno narazil na ďalšiu samicu pripravenú na párenie. Možno len zvedavo preveroval nové miesta. Ale napokon sa vrátil do svojho domovského teritória.
Aira zostala. Ak bolo párenie úspešné – a my dúfame, že áno – niekedy v máji by sa mohli v karpatských lesoch objaviť nové rysie mláďatá. Malé, slepé, schúlené v brlohu. Ešte ďaleko od ľudí a fotopascí. Ešte neviditeľné.
A možno nie. V divočine nič nie je isté.
Budeme radi, ak s nami zostanete sledovať pokračovanie tohto príbehu . Stane sa Aira tento rok mamou? Ak áno, určite vám o tom povieme.
Do tej chvíle im spolu s vami držíme palce.
Projekt “Mysli ako rys”
Už viac ako päť rokov sa slovenskí filmári Jakub Mrocek a Lukáš Holásek snažia zachytiť život rysa ostrovida v jeho prirodzenom prostredí. Ich cieľom je nielen priniesť nevídané zábery tohto fascinujúceho tvora, ale aj zvýšiť povedomie o dôležitosti jeho ochrany.
Podporou projektu “Mysli ako rys” môžete prispieť k:
- Zvýšeniu povedomia o dôležitosti ochrany rysov a ich habitatu
- Inšpirácii k aktívnej ochrane prírody
- Predstaveniu krásy slovenskej divočiny celému svetu
Zistite viac o filme “Mysli ako rys” a o tom, ako môžete podporiť tento významný projekt.